Dnes je 23.7.2014 meniny má:

Kristína Magdolenová: Rómovia a divadlo

Kristína Magdolenová: Rómovia a divadlo

Nasledujúci text si kladie za cieľ načrtnúť niektoré základné informácie o tom, nakoľko sa Rómovia podieľali na rozvoji divadla a divadelníctva. Vzhľadom k nedostatku literatúry ako aj možností autorky textu ide o poznámky, ktoré ukazujú, že v dejinách Rómov je oblasť, o ktorej sa hovorí veľmi málo, ale ktorá má v prínose Rómov pre európsku kultúru môže veľa vypovedať. Vzhľadom k nedostatku literatúry ide iba o útržkovitý záznam toho, čo vieme a možno podnet na ďalšie výskumy.

Dejiny divadla sú organicky zviazané s dejinami ľudskej civilizácie. Tetrálne spôsoby správania v spoločenskej komunikácii existovali vo všetkých kultúrach na svete a pramenia z potreby človeka napodobňovať, vysvetľovať a meniť vnímanie prostredie. O prvých divadelných prejavoch nemáme vyčerpávajúce svedectvá a jeho počiatky historici odvodzujú z vedomostí o fungovaní vtedajšej spoločnosti. Počiatky divadla treba pravdepodobne hľadať v mágii. Boli to rôzne ceremónie, náboženské obrady, ktoré sprevádzali život človeka a v rámci ktorých dochádzalo k prezentovaniu očakávaného, mágia zbavovala človeka strachu, rôzne herecké prejavy interpretovali kounikáciu s inými ľuďmi, duchmi ap. Popri týchto hereckých prejavoch existovali aj svetské, ktoré mali svoj pôvod v ľudových slávnostiach.

Začiatky organizovaného divadla siahajú asi do 4.tis.p.n.l., teda do čias, keď spoločenstvo ľudí bolo založené na deľbe práce. Prvé divadelné hry vznikali v oblasti riek Indu, Chuang-che, Eufrat a Tigris,vedľa Nílu, teda tam, kde bola úrodná poda.

Vzhľadom k záujmu o dejiny Rómov, ktorých pôvod sa spája s Indiou, je zaujímavé sledovať podoby divadelnej kultúry v tomto regióne. Indické divadlo malo súvislosť s náboženskými obradmi a jeho neoddeliteľnou súčasťou bola hudba a tanec. O vysokej úrovni divadelného umenia v tejto časti sveta svedčí aj to, že už v 2.st.p.n.l. tu vznikla učebnica pravidiel divadleného umenia. Vedľa náboženských tancov tu boli rozšírené tzv. žartovné výstupy potulných komediantov, ktoré spolu položili základy klasického indického divadla. Zatiaľ čo náboženské tance sa predvádzali v chrámoch, komedianti vystupovali prevažne na uliciach a na voľných priestranstvách.

Dá sa predpokladať, že v case, keď Rómovia opúšťali Indiu, mali skúsenosti s týmito formami divadelného umenia a využívali ich na svojej ceste k obžive. Svedčia o tom aj rôzne historické záznamy.

V Európe – v čase príchodu Rómov, teda okolo 11. st. n.l., sa pestuje divadlo, ktoré bolo označené ako divadlo stredoveké. Práve divadlo využívala cirkev a vládnuce vrstvy na šírenie osvety (alebo aj politických názorov). Je treba si uvedomiť, že masy ľudí, ktoré nevedeli čítať a písať dokázalo najviac zo všetkých umení osloviť práve priamym kontaktom s divákom.

Stredoveké divadlo vo všeobecnosti tvorili zložky svetské a cirkevné. Cirkevné malo svoj pôvod v liturgii a slúžilo na šírenie názorov cirkvi medzi veriacimi, Postupne sa však aj do cirkevného divadla dostávali prvky divadla svetského – rôzne komické prvky a tak cirkev divadlo z osvojich chrámov vykázala.

Svetské divadlo nadväzovalo na rôzne pohanské zvyky. Interpretované bolo podľa rôznych záznamov v kronikách a dobovej literatúre potulnými komediantami vystupujúcimi na jarmokoch, ktorí žili kočovným spôsobom života. K tzv. svetskému divadlo v tom case patrili aj vystúpenia artistov, kaukliarov, povrazolezcov, šašov, jarmočných vyvolávačov. Práve spôsob života komediantov a Rómov v tomto období vedie k otázke: nakoľko boli medzi týmito potulnými komediantami zastúpení aj Rómovia. Podľa divadelných historikov tieto kočovné skupiny, ktoré si zarábali na živobytie obveseľovaním ľudí, prichádzali z Byzancie a postupovali smerom na Západ, čo sa zhoduje časovo s príchodom Rómov a s líniou ich postupného usádzania sa v Európe. Táto otázka nie je nezaujímavá zvlášť ak si uvedomíme, že prvé cirkevné koncily vyobcovali z cirkvi týchto hercov, ich manželky a ich potomstvo. Cirkev na kočovných hercov uvalila kliatbu, ktorá sa udržala počas celého stredoveku.

Zmienky v dobovej literatúre niekedy nie je možné presne odlíšiť a teda nevieme, kedy hovoria autori o Rómoch resp. iných skupinách. Ale takmer s istotou je možné uviesť záznam Theodora Balsamona z 12. st., ktorý osoby živiace sa verejnou zábavou s medveďmi či veštením označuje ako Athiganoi. Za tento spôsob obživy hrozila kočovníkom exkomunikácia z cirkvi na šesť rokov. V komentári ku Kánonu LXI. trullského koncilu píše: “Bruchomluvci a čarodejníci sú všetci tí, ktorí sú nadaní mocou od Satana a predstierajú, že predpovedajú neznáme, ako napríklad… Athiganoi…” Táto správa sa cyklicky opakuje v rôznych cirkevných dokumentoch aj v nasledujúcich storočiach (Fraser, 1999)

V tomto duchu je možné interpretovať aj text Gregorasa Nikéforosa, ktorý popisuje skupinu egyptských akrobatov a cirkusantov, ktorí sa v 14. storočí objavili v Carihrade a postupne sa dostali až do Španielska. V stredovekej literature boli totiž Rómovia často označovaní ako Egypťania. (Fraser, 1999) Zmienky o zabávačoch s označením Cigáni sa od 14. storočia objavujú aj v ľudovej literatúre. Boli považovaní za vynikajúcich zabávačov, cvičiteľov medveďov, hadov, vôbec zvierat, akrobatov, cirkusantov a komediantov.

Rómovia a divadlo na území Slovenska v medzivojnovom období

V období medzi dvoma vojnami predstavovali Košice spoločenské, kultúrne, obchodné i finančné centrum východných oblastí Slovenska. Podľa policajného súpisu z roku 1924 žila v Košiciach jedna z početných rómskych komunít, ktorú tvorilo 771 osôb (celkový počet obyvateľov mesta bol vtedy v počte 52.898 osôb), z nich malo 775 osôb v meste aj domovskú príslušnosť (relevantná podmienka pre uplatnenie a naplnenie občianskych práv). 131 Rómov si ako povolanie uvádzalo hudbu. (Zupková, Jurová, 2009).

V Košiciach v tom čase vznikla aj Cigánska škola, ktorá bola určená komunite žijúcej v tzv. Tábore. (Okrem toho časť lepšie situovaných Rómov žila v centre mesta). Cigánska škola pre deti z rómskeho Tábora v Košiciach, ako jedna z prvých podľa vzoru užhorodskej, vznikla vyčlenením osobitných tried a samostatného školského dvora v budove štátnej školy na rohu ulíc Delostreleckej (dnes Žižkova) a Kinižiho (dnes Kukučínova). Škola realizovala množstvo voľnočasových aktivít pre deti, okrem iného aj divadelných hier.

V roku 1934 školský orchester prispel k úspešným predstaveniam hry Cigánska svadba, ktoré vzniklo za účasti členov dramatickej družiny Kultúrneho a sociálneho spolku Cigánov pri Mestskom osvetovom zbore (prevdepodobne predchodcu spolku Lavutarisz). Autor hry Gabriel Kríž v spolupráci s učiteľom Pačenovským „ušil“ veselohru so spevmi a tancami, podľa dobovej tlače, priamo na mieru rómskych hercov, získavaných v Tábore. Opakované predstavenia vo viacerých mestách a pre rôzne spoločenské vrstvy zvýrazňovali príťažlivosť prezentácie rómskej kultúry vo vtedajšej spoločnosti. Kontakty medzi mestami a školami v Užhorode a Košiciach, spoluprácu medzi tamojšími učiteľmi, potvrdzuje aj iný zdroj informácie o uvedení podobnej hry Pytačky, autora Hegedüša, s ktorou úspešne vystupovali užhorodskí žiaci a ich rodičia. Aj oni prichádzali do Košíc, aby v rozhlasovom štúdiu účinkovali s rôznymi variantmi hudobných a dramatických produkcií. Zmienené hudobno-divadelné kolektívy za účasti žiakov úspešne vystupovali na oslavách výročí príchodu Rómov do Európy a na Slovensko, či priamo založenia prvej cigánskej školy v ČSR. Rómski hudobníci okrem iného nahrávali v roku 1929 v slovenskom rozhlase v Košiciach a rovnako účinkovali aj na doskách košického Štáítneho divadla. (Zupková, Jurová, 2009). Táto ich činnosť však dodnes nie je zmapovaná.

Elena Lacková a prvé kočovné rómske divadlo

Za zakladateľku prvého amatérskeho rómskeho divadla na Slovensku a zakladateľku rómskej pôvodnej drámy i rómskej literatúry písanej pôvodne v rómskom jazyku je považovaná Elena Lacková (1921 – 2003). Narodila sa vo Veľkom Šariši, O literárnu tvorbu sa pokúšala už ako 14-ročná, keď začala písať básničky. Jej učiteľka niekoľko z nich poslala do prešovského rozhlasu, kde dve z nich odzneli v relácii -Londýn – Paríž – Veľký Šariš (v roku 1935). Po rôznych životných peripetiách počas II. svetovej vojny a neskoršiemu pobyti v Česku, sa koncom 40-tych rokov vracia do Šariša a rozhodne sa napísať divadelnú hru, naštudovať ju s Rómami z osady a upozorniť tak na utrpenie Rómov vo vojne, ktoré sa nekončí ani štyri roky po nej.

Vzniká prvá verzia jej hry Horiaci cigánsky tábor. Hru nacvičuje vo vlastnej chatrči, napokon skúšajú v škole. Divadlo chce hrať celá osada. Po premiére v kultúrnom dome vo Veľkom Šariši (16. apríla 1948) sa o rómskom divadle začína písať v novinách ako o prvom cigánskom divadle a o Elene Lackovej ako o prvej cigánskej spisovateľke. Nasleduje pozvanie na ministerstvo sociálnych vecí do Prahy a ponuka vykonávať osvetovú prácu medzi Rómami v pohraničnej oblasti. Elena Lacková cestuje do Karlových Varov s celým rómskym súborom a kočujú po západných Čechách, neskôr toto prvé kočovné (zájazdové) rómske divadlo hráva aj na Slovensku. Dovedna fungovali takmer dva roky (do roku 1950) a zahrali 106 predstavení. Potom sa súbor rozišiel.

Elena Lacková neskôr pracuje ako osvetová pracovníčka, ale pokračuje vo svojej spisovateľskej činnosti. V roku 1952 píše hry Nový život a Rómske srdce. V roku 1955 sa vracia ku svojej úspešnej divadelnej hre Horiaci cigánsky tábor a znova ju naštuduje – tentoraz s Rómami z Prešova. V spolupráci s mládežníkmi z prešovského profesionálneho Divadla Jonáša Záborského sa jej podarí uviesť ju na scéne tohto divadla. V roku 1956 vydali jej hru obidve československé vydavateľstva divadelných hier – LITA a DILIZA. -Po knižnom vydaní hry Horiaci cigánsky tábor ju naštudovali mnohé divadelné krúžky a ochotnícke divadlá, ktoré vtedy vznikali po celom Slovensku. Ochotníci z Drienova podnikali s touto hrou zájazdy po celom okrese. V roku 1975 sa dostali až do krajskej súťaže v Revúcej, kde získali ocenenie. V roku 1988 uviedol jej hru Žužika Český rozhlas. Hra získala v roku 1989 cenu v Žatve Českého rozhlasu a cenu Prix Bohemia na Festivale rozhlasových hier v Plzni.

Divadlo Romathan

Divadlo Romathan zriadilo Ministerstvo kultúry SR v máji 1992 v Košiciach. Jeho vedením poverilo Annu Koptovú (do konca sezóny 1997/1998). Od sezóny 1998/1999 je riaditeľom divadla Karel Adam. Zriadeniu divadla predchádzala iniciatíva rómskych a nerómskych intelektuálov s cieľom podnietiť vznik profesionálneho rómskeho divadla a prednesenie návrhu na jeho zriadenia poslankyňou Slovenskej národnej rady A. Koptovou na poslednej decembrovej schôdzi SNR v roku 2001. Zo 102 prítomných hlasovalo za návrh 53 poslancov. O vzniku divadla hovorí Anna Koptová: “Divadlo Romathan nevzniklo preto, lebo ho chceli aktivisti. To nie je pravda. Snahy tu síce boli už skôr, ale boli iba akademické. Dokonca na ministerstve kultúry sa rokovalo o tom, ako zriadiť takéto divadlo. Keď som dostala v parlamente do rúk návrh štátneho rozpočtu, ktorý sa mal schvaľovať v decembri 1991, zistila som, že ani jedno ministerstvo nedalo na programy pre Rómov ani korunu. Išla som na ministerstvá kultúry a školstva a povedala som: pozrite sa o čom všetkom sme rozprávali a vy ste nedali na etnický rozvoj Rómov ani korunu. Všelijako sa vyhovárali, že nie sú peniaze, že sa mení systém a tak ďalej. Veci sa zmenili až v parlamente, keď poslanci hlasovali o mojich návrhoch. Keby nebol prijatý návrh na zriadenie rómskeho profesionálneho divadla, dodnes neexistuje.” (Magdolenová-Vaňová, 2009)

Prvou premiérou Divadla bola inscenácia Daniely Hivešovej-Šilanovej Than perdal o Roma/Miesto pre Rómov (20. 12. 1992). Hudobne sa na jej príprave podieľal prvý dirigent divadla Eugen Brindzák st. Do roku 1993 sa divadlo usilovalo napĺňať svoju funkciu celoštátneho rómskeho národného divadla aj tak, že svoje premiéry uvádzalo nielen v Košiciach, ale aj v Bratislave (po prvý raz hosťuje rómske divadlo na doskách Divadla Pavla Országhra Hviezdoslava 24. 5. 1993 za účasti prezidenta SR). Po roku 1993 sa z finančných dôvodov obmedzila jeho zájazdová činnosť na východoslovenský región . Pravidelne je pozývané na slovenské i medzinárodné rómske (i nerómske) folklórne a divadelné festivaly.

V roku 2000 uviedlo Divadlo Romathan hru Eleny Lackovej Horiaci cigánsky tabor. Stalo sa tak 52 rokov po jej napísaní. Pod názvom Cigánsky tábor/Romano lagros (v úprave Štefana Kasardu) Romathan uvádza hru 19. mája 2000. (1. premiéra na javisku Divadla Thália v Košiciach a 2. premiéra, symbolicky, znova v Prešove – 21. mája, na javisku Divadla A. Duchnoviča). Zaujímavosťou romathanskej inscenácie je, že hru režíruje Ján Šilan, ktorý v roku 1956 patril medzi začínajúcich hercov DJZ a pomáhal pri jej uvedení v podaní rómskych amatérskych hercov na javisku tohto divadla. (Hivešová-Šilanová, 2002).

V období vzniku divadla pôsobilo v ňom viac ako 100 pracovníkov, v roku 2002 to je už len 37 umeleckých pracovníkov a 4 pracovníkov techniky a administratívy. Do roku 1996 bolo Divadlo Romathan, podobne ako ostatné slovenské a iné národnostné divadlá, priamo v kompetencii Ministerstva kultúry SR. V roku 1996 – v rámci celoslovenských organizačno-štrukturálnych zmien divadelnej siete – ustanovil zákon číslo 222/1996 o organizácii miestnej správy ich prechod pod riadenie Krajských úradov, čo pre Divadlo Romathan znamenalo stratu právnej subjektivity.

Od 1. júla 1996 bolo divadlo vyňaté z pôsobnosti MK SR a začlenené do novej štruktúry kultúrno-osvetových zariadení. Patrí do pôsobnosti Abovského kultúrneho centra v Košiciach. Táto situácia bola nepriaznivá nielen z hľadiska ďalšieho financovania divadla, ale aj z hľadiska budúcej možnosti napĺňať svoje poslanie, pretože Divadlo Romathan vzniklo ako celoštátne divadlo. Preto v septembri 1996 podáva divadlo proti tomuto rozhodnutiu MK SR sťažnosť a na Ústavnom súde SR žiada preskúmanie zákonnosti konania ministra kultúry SR Ivana Hudeca. Spolu s maďarským národnostným divadlom žiada o pomoc Radu vlády pre národnosti. Právna subjektivita však divadlu nebola prinavrátená a od októbra 1996 preberá riadenie divadla Krajský úrad v Košiciach. Od 1. januára 1997 sa Abovské kultúrne centrum premenúva na Krajské kultúrne centrum a divadlo sa stáva jeho súčasťou. Tento stav, ktorý sa dotýka všetkých národnostných divadiel, ochromuje ich činnosť. Na protest proti tomuto stavu podáva 2. júna 1997 riaditeľka divadla Anna Koptová výpoveď, ktorú štátna intendantka Krajského kultúrneho centra prijíma. 17. júna 1997 menuje do funkcie riaditeľa Romathanu Karela Adama.

Právnu subjektivitu prinavracia národnostným divadlám – aj Divadlu Romathan – až vláda po roku 1998 – 1. 4. 1999. Zároveň však zostalo pod riadením odborov kultúry krajských úradov. Po výberovom konaní na Krajskom úrade v Košiciach bol na post riaditeľa divadla znovu vymenovaný Karel Adam.
Od 1. 1. 2002 v súvislosti s transformáciou krajov je divadlo v riadení Vyššieho územného celku Košického kraja. (Hivešová-Šilanová, 2002)

Napriek tomu, že od založenia divadla Romathan uplynulo viac ako 20 rokov, nemá divadlo, ktoré je spolu s divadlom Romen v Moskve a divadlom Pralipe pôsobiacim v Nemecku, patrí k europskym unikátom, vlastnú divadelnú scenú a nepôsobí v podmienkach, aké by prináležali profesionálnemu divadlu.

Divadlo ako nástroj edukácie

Divadlo ako nástroj edukácie sa však v ostatnom období znova začína využívať a to vo forme rôznych amatérskych súborov pôsobiacich pod patronátom komunitných centier. Najznámejšie je asi Divadlo z chatrče (Moldava nad Bodvou), ale aj rómsky divadelný súbor DIK pôsobiaci pri Pastoračnom centre v Čičave. Rôzne divadelné formy v práci s mládežou využívajú aj komunitní pracovníci v rámci projektu YEPP Kecerovce-Olšava.

Divadlo DIK

Názov DIK je odvodený od rómskeho slova „dikh“ = „pozri“ a znamená tiež Divadlo Inšpirované Kristom. Divadelné projekty majú kresťanský charakter. Zámerom divadla je evanjelizácia. Vzniklo 4. marca2007 v Pastoračnom centre Rómov v Čičave ako skupinka 23 mladých ľudí pod vedením Vlada Špureka. Svoje scénky vydáva divadlo na neoficiálnych DVD nosičoch. Divadlo vystupuje na rôznych podujatiach v regióne. Okrem iných predstavení väčšinou krátkych scénok nacvičili jeho členovia aj muzikál s kapelou F6 pod názvom “Džaha Tuha!”(“Pôjdeme s Tebou!”).

Divadlo z chatrče

Divadlo z Chatrče pôsobí pri miestnom komuntinom centre v Moldave nad Bodvou v časti Budulovská. Jeho zakladateľkou je Irma Horváthová, komunitná pracovníčka. Historicky prvé oficiálne vystúpenie Divadla z chatrče sa uskutočnilo 18. januára 2011 v priestoroch Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Predstavenie divadelníkov, ktorí sami nemali nikdy v živote šancu vidieť skutočné divadlo, no napriek tomu hrajú o vlastnom ťažkom osude na okraji záujmu spoločnosti, vytvorilo autentickú a emotívnu atmosféru.

Od roku 2011 sa divadlo predstavilo na rôznych podujatiach doma i v zahraničí. Historicky prvé vystúpenie Divadla z chatrče v zahraničí sa uskutočnilo v piatok 13.4.2012 v Maďarsku. Riaditeľ miestnej školy Roma Szakkollégiuma v obci Sajukazla zorganizoval pre Divadlo z chatrče jednodenný zájazd s cieľom návštevy obce ako aj miestnej rómskej osady. Neskôr vystupovali aj na pôde Európskej komisie v Bruseli, v Slovinsku a i.

Literatúra:

Hivešová-Šilanová, D: Kultúra Rómov, In: Vašečka a kol: Čačipen pal o Roma, Bratislava 2002.

On-line zdroje:

Jurová, A. – Zupková, E: Rómovia v Košiciach – pozitívne aspekty (15.5.2009) on-line:<http://www.mecem.sk/romovia/?id=romovia_ehmk2013_ke&lang=slovak&show=15802

Magdolenová, K-Vaňová, J: Pomoc Rómom musí mať spätnú väzbu, 2009 on-line: http://www.mecem.sk/rpa/?id=search&lang=slovak&show=17627

www.romathan.sk

http://www.divadlozchatrce.eu.sk/

http://www.kapelaf6.sk/sk/dik/info-o-dik-u/

Poznámka: Text je z publikácie Kultúrna identita Rómov. je to publikácia, ktorá zhŕňa niektoré vystúpenia z konferencie Rómska kultúrna identita ako kľúčový segment pri presadzovaní ľudských práv a v procese inklúzie, ktorá sa uskutočnila 7. novembra v Prešove. Jej cieľom bolo otvoriť diskusiu o stave rómskej kultúry na Slovensku. Vydanie zborníka podporil Úrad vlády SR v rámci programu Kultúra národnostných menšín, organizáciu konferencie podporilo MK SR v rámci programu EHMK.