Gender / Ľudia

Ak sa chceme niečo dozvedieť z histórie, čerpáme z múdrych kníh. Ak chceme vedieť, ako sa žilo v nedávnej minulosti, zvyčajne sa pýtame starších ľudí. Alžbeta Hanková má 79 rokov. Je to jednoduchá žena a pochádza z malej obce pri Košiciach. Jej životný príbeh je zaujímavý aj preto, že v povojnovom období sa vydala za Róma. Dozvedeli sme sa aj to, že aj napriek ťažkým časom si ľudia navzájom dokázali pomáhať bez ohľadu na to, akej národnosti boli.

Narodili ste sa v roku 1930. Detstvo ste prežili vo vojnovom období. Ako sa v tom období žilo a pamätáte sa aj na Rómov?

Pochádzam zo šiestich detí a, samozrejme, pamätám sa aj na Rómov. Bývali na konci našej záhrady. Obývali jeden veľký kopec a s ich deťmi sme sa hrávali a dokonca sme chodili aj do záhrad susedov na hrušky a jablká. Či kradnúť? Možno aj. Rómovia v tom období žili v obci spolu s Nerómami a nikomu neprekážali.

Európska spoločnosť hľadá neustále nové pomenovanie svojho vzťahu k Rómom. V čase silnejúceho extrémizmu silnejú aj aktivitické snahy na opačnej strane. Aktivizmus ako taký je však škodlivý, tvrdí v rozhovore pre Rómsku tlačovú agentúru (RPA) riaditeľka Rómskeho mediálneho centra (MECEM) Kristína Magdolenová. V minulosti opakovane kritizovala prístup EÚ k riešeniu rómskej problematiky, ktorý namiesto integrácie a rešpektovania Rómov ako občanov jednotlivých národných krajín posilňuje, hoci s dobrým úmyslom, segregačné tendencie. „Ako novinárka, ktorá je takmer denne v teréne to vidím. Klamali by sme si a klameme si, ak tvrdíme, že je to problém iba Slovenska. Je to problém celej Európy. Kľúčom k riešeniu je rešpektovanie Rómov ako rovnoprávnych občanov,“ zdôrazňuje Magdolenová. Rozhovor, ktorý prinášame, je otvorením diskusie na tému čo stratili a získali Rómovia počas uplynulých 20 rokov od Nežnej revolúcie a tiež príspevkom k 10. výročiu existenie Rómskeho mediálneho centra (MECEM)/Rómskej tlačovej agentúry (RPA).

Skúste nám predstaviť svoje detstvo. V akej rodine ste vyrastali?

Boli sme piati súrodenci, otec a matka boli zamestnaní. Vyrastali sme skromne. Mali sme prísnu výchovu, za čo som im vďačná. Otec robil zvárača v Pozemných stavbách. Mama upratovačku v školách.

Koľkí ste vyštudovali?

Ja som nedoštudovala, lebo som sa skoro vydala. Mala som sedemnásť. Potom som bola na materskej. Každé tri roky. Po štvrtej materskej som šla zase študovať a študujem až doteraz.

K čomu vás viedli rodičia v detstve?

– Najviac k vzdelávaniu. Vždy nás k tomu viedli. Pamätám sa, ako sme sedeli spolu celá rodina a mama s otcom sa už dopredu rozprávali, kto čím bude. Sestra mala byť lekárkou alebo právničkou, pretože bola najmúdrejšia. Keď mala 5 rokov, už vedela čítať, dokonca ovládala azbuku. Keďže som bola staršia a učila som sa ruštinu, ona sa to naučila spolu so mnou. Ja som mala byť odmalička učiteľkou. Otec chcel, aby brat bol hudobník.

V akej rodine si vyrastala?

– Sme traja súrodenci. Mám ešte brata a sestru. Samozrejme, všetci pracujeme. Otec aj mam pracujú. Brat je momentálne bez práce, ale donedávna pracoval tiež.

Prisťahovali ste sa na Lunik IX, keď ste mali rok. Prečo sa Vaši rodičia takto rozhodli?

Otec spravil výmenu bytu.

Znamená to, že predtým ste bývali v centre mesta?

Áno. V centre mesta na Moyzesovej.