Gender / Ľudia

Napriek mnohým predsudkom a mýtom o Rómoch sa nájde veľa ľudí, ktorí sa pre prácu s Rómami rozhodli dobrovoľne. Andrea Horváthová, doktorandka na Trnavskej univerzite v Trnave, bola jedným z prvých katechétov, ktorí sa dobrovoľne rozhodli pre prácu s rómskymi deťmi. Podľa nej je dôležité vedieť prijať rómske deti také, aké sú, a nechcieť ich pretvárať na svoj obraz. V školskej katechéze sa venovala rómskym deťom v Chminianskych Jakubovanoch viac ako 2 roky, kde sa naučila aj rómsky jazyk. Nasledujúci rozhovor nemá za cieľ analyzovať problémy Rómov, ale poukázať na obetavú prácu mnohých katechétov na Slovensku.

V určitom období ste pracovali ako jedna z prvých katechétok s rómskou komunitou. Aký bol váš prvý kontakt s Rómami?

S Rómami som sa stretla ešte ako dieťa. Moja mamka totiž pracovala ako učiteľka v osobitnej internátnej škole v Skároši, kde boli samí Rómovia. Mama ma brávala so sebou do školy, keď som bola ešte v kočíku, pretože materská dovolenka trvala v tom období veľmi krátko. Nemala ma kde nechávať, tak bola nútená nosiť ma do školy so sebou. A tam som sa stretla prvýkrát s Rómami. Boli to akoby moji rodní bratia. Pretože oni ma kŕmili, starali sa o mňa, a tak som medzi nimi vyrastala úplne odmalička. Zato vďačím svojej mamke, že si zvolila takú profesiu a že mi dala obrovský dar, že nemám žiadne rasové predsudky.

Môžete nám opísať vaše prvé pôsobisko? Ako to vlastne vyzeralo a ako ste sa dostali k tejto práci?

Toto bol veľký, keď môžem takto otvorene povedať, veľký Boží dar pre mňa. Pretože to bolo moje prvé pôsobisko katechétky v školskej katechéze, predtým som totiž pôsobila vo farskej katechéze. A moje prvé pôsobisko? Naozaj môžem úplne úprimne povedať, že to boli moje najkrajšie roky života aj napriek tomu, že tá práca bola nesmierne náročná. Bola som úplne prvá, ktorá týmto Rómom v osade v Chminianskych Jakubovanoch hovorila niečo o Bohu, o Ježišovi a o Božej láske. Bola to práca veľmi náročná, lebo tam boli naozaj veľmi ťažké podmienky, ale napriek tomu to bola najkrajšia práca. Za môjho dvadsaťročného pedagogického pôsobenia som nezažila krajšie roky svojho života, a to preto, že som mala skvelé vedenie. Chcela by som poďakovať pani riaditeľke Márii Pigulovej, ktorá celý svoj život obetovala Rómom v Chminianskych Jakubovanoch, jej zástupkyni, pani Darinke Lážovej, ktorá je už na dôchodku, ale stále pomáha týmto rómskym deťom. Riaditeľka školy má aj pokračovateľa vo svojej práci, je to jej dcéra, ktorá od svojich osemnástich rokov tiež pôsobí v tejto škole a pomáha Rómom. Bez výborného vedenia a skvelého kolektívu v mojom prvom pôsobisku by sa len ťažko dala táto práca zvládať. Títo ľudia pripravili skvelé podmienky pre prácu s rómskou komunitou a deťom sa venovali nielen počas pracovného času, ale mnoho času im venovali aj vo svojom voľne. Nehovorím už ani o finančných prostriedkoch, potravinách, šatstve, hygienických potrebách a všeličom inom, čo dávali aj z vlastného vrecka. Naozaj takýmto ľudom patrí veľká vďaka. Paľikerav (Ďakujem).

Chminianske Jakubovany ste si vybrali sama, alebo vás tam pridelili?

Bola som na jednom stretnutí katechétov a tam som sa vlastne dozvedela, že je taká ponuka pracovať v Chminianskych Jakubovanoch. Okamžite som zareagovala a prácu som získala. A neľutujem dodnes. Vedela som, že idem do rómskej osady, ale nevedela som, že to bude až také biedne, povedala by som, že až dojemné. Keď som tam prišla po prvýkrát, poviem vám úprimne a nehanbím sa za to, plakala som, lebo som nevedela, že ešte existujú ľudia u nás na Slovensku, ktorí žijú v takejto biede a v takých pomeroch.

Bola potrebná odvaha na prekonanie predsudkov voči Rómom?

Ja ďakujem Bohu a mojej mamičke, že žiadne predsudky voči Rómom nemám a nemám ani žiadne iné predsudky, napríklad voči židom alebo iným národnostiam, a nemám predsudky ani voči duševne chorým alebo hendikepovaným ľudom, jednoducho to nemám v povahe. Ďakujem predovšetkým svojim rodičom a starým rodičom, že si vybrali také povolanie, že vlastne pomáhali ľudom na okraji spoločnosti. Pomáhali utláčaným presne podľa slov Biblie: zlomenú trstinu neodlomí a hasnúci plod nedohasí. Som skutočne veľmi hrdá, že pochádzam z takejto rodiny, a že som dostala taký základ. Moji predkovia mi nezanechali nijaké veľké finančné bohatstvo a majetok, zanechali mi však otvorené srdce pre úplne všetkých ľudí, aj tých najbiednejších.

Podľa vás treba na takúto prácu aj silné sociálne cítenie?

Jednoznačne potrebujete veľkú empatiu, schopnosť súcitiť, vcítiť sa do problémov a potrieb týchto ľudí. Potom je, samozrejme, dôležité nemať predsudky voči inakosti. To je veľký dar a myslím, že teraz sa o tom veľmi často diskutuje, rešpekt voči inakosti. Nie odsúdiť a jednoducho znevážiť, znehodnotiť inakosť iného človeka v akomkoľvek zmysle, ale naozaj rešpektovať, uznať, prijať ich odlišnosť. Nesnažiť sa zmeniť človeka, ale prijať ho so všetkými jeho špecifikami a so všetkými jeho inakosťami a okrem toho vážiť si ho ako človeka. Proste, nechať ho žiť.

Bolo pre vás ťažké získať si dôveru detí?

Viete, myslím si, že to bolo to úplné ľahučké, pretože ja som tým deťom nechala slobodu. Dala som im vymaľovať Pannu Máriu, Jozefa a Ježiška a povedala som: pokojne si maľujte, ako chcete. A tie moje deti krásne vyzdobili Pannu Máriu, vymaľovali ju, dali jej náušnice, šperky, kvetované šaty. Ježiško bol zabalený v deke, Svätý Jozef mal náušničku a zelenú kvetovanú košeľu a bolo to skvelé, pretože to bolo úprimné, autentické a bolo to rómske a zároveň kresťanské. Dokonca sme robili jasličkovú pobožnosť a naozaj som nechala moje rómske deti, nech si texty hovoria v rómčine, nech si to prispôsobia svojim vlastným pomerom, svojmu spôsobu chápania, myslenia a cítenia.

Aký posun nastal u rómskych detí počas vášho pôsobenia v tejto obci?

Mnohé deti sa dostali aj na stredné školy, čo je úplný zázrak, že to bolo možné v podmienkach, v ktorých ony vlastne žijú. No ale, samozrejme, to nie je moja zásluha. To je zásluha celého kolektívu školy, hlavne vedenia. Tiež si myslím, že to, čo som dala tým deťom, som nedala ja, ale Boh a naša cirkev skrze mňa. Dala im pocit ľudskej dôstojnosti a dala im nádej, že to všetko zlé pominie a dala im takú istotu, že je niekto, kto ich miluje, kto ich v žiadnom prípade a v žiadnej situácii neopustí a stále bude s nimi a bude ich milovať bez podmienok – takých, akí sú.

Na to, aby sme vychovávali, je potrebné pochopiť spôsob života týchto ľudí. Podarilo sa vám to počas vášho pôsobenia?

No, opakujem, ja som mala to šťastie, že som v podstate v rómskej komunite vyrastala úplne odmalička, čiže pre mňa nebol problém pochopiť spôsob rómskeho života. Hoci to v osade bolo trošku zložitejšie ako v tej osobitnej škole internátnej, pokiaľ sa človek drží zásady, ži a nechaj žiť, keď človek dokáže jednoducho milovať kohokoľvek, čokoľvek bez podmienok a nechá človeka zachovať si vlastné právo na inakosť, tak, myslím si, nie je problém jednoducho spolu existovať aj za akýchkoľvek podmienok a okolností.

Je podľa vás katechéza u Rómov potrebná?

Myslím si, že je to veľmi potrebné, pretože Rómovia potrebujú lásku, Rómovia potrebujú Boha, Rómovia potrebujú vlasť. A myslím si, že cirkev im naozaj môže dať aj lásku, aj Boha a aj tú vlasť.

Je podľa vás pastorácia Rómov náročná? A čo je cieľom katechézy?

Jáj! Nuž, čo je cieľom katechézy? To je z prípadu na prípad rôzne. Čo katechét, to cieľ. Ja neviem, čo je takým oficiálnym cieľom katechézy. Ja som svojim Rómom chcela dať to, aby vedeli, že sú milovaní, aby vedeli, že v tomto živote nekončí celá ich existencia, že existuje aj iný život, že existuje niekto, kto ich miluje, kto je stále s nimi. Kto ich prijíma tak, že sa nemusia hanbiť, ale kto ich naopak učí byť hrdý a rozvíjať sa. To, že sú Rómovia, to nie je hendikep, to nie je nejaká porucha, to je veľká výsada, lebo nie každý sa môže narodiť ako Róm. Je to veľká výsada, lebo Rómovia, to sú nádherné dejiny už počnúc starou Indiou, nádherné talenty, a o tom by sme mohli rozprávať celé hodiny. A ešte okrem toho krása. No povedzte, či ste videli krajšieho človeka, ako je Róm. Naozaj, sú to veľmi pekní ľudia. A tie rómske deti, to je niečo nádherné. Tak by sme mohli hovoriť o mnohých ich talentoch, špecifikách a o takých tých rómskych kvalitách, ktoré majú len a len Rómovia.

Vykonávate aj teraz prácu katechéta?

Priamo katechézu už nerobím, venujem sa jej, bohužiaľ, len na akademickej pôde. Pomáham študentom Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety v Košiciach. Konzultujem bakalárske práce študentov s rómskou problematikou. Pomáham aj rómskemu občianskemu združeniu Pomôž Rómom v Ťahanovciach vybavovať rôzne záležitosti. Vedie ho moja rómska priateľka.

Ak by ste dostali ponuku znovu vykonávať prácu katechéta v rómskej komunite, prijali by ste ju?

Okolnosti sa vyvinuli iným smerom. Vybrala som sa po akademickej ceste, ale keby som naozaj dostala takúto ponuku, určite by som ju prijala. Už len preto, že najkrajšie slovo, ktoré som vo svojom živote počula, boli slová malého rómskeho dievčatka, ktoré som držala v náručí. Povedalo mi: Andrejko, tu na sal na Andrejka, tu sal Marijica (Andrejka, ty nie si Andrejka, ty si Panna Mária).

Určite to bol krásny pocit. Vzhľadom na to, že máte otvorené srdce, iste máte priateľov aj z radu Rómov.

Samozrejme, mám veľa dobrých priateľov Rómov, ktorých si nesmierne vážim. Sú to priateľstvá, ktoré pretrvajú roky až do smrti a prekonajú aj všetky prekážky.

* * *

Andrea Horváthová počas pôsobenia v Chminianskych Jakubovanoch prekladala biblické udalosti a históriu Rómov do rómskeho jazyka pre potreby rómskych žiakov. Zložila aj nádhernú pesničku v rómskom jazyku, ktorá je vyznaním pre všetky matky. Katechizmus sa vyučoval v rómskom jazyku, aby sa im čo najviac priblížila náuka o Bohu. V tom období napísala aj divadelnú hru s biblickou témou. Je o dvoch rómskych ženách – Aranke a Irene. Pri tvorbe jej pomáhali aj rómski priatelia. Deti mali možnosť túto hru aj naštudovať v rómskom jazyku a odohrať niekoľko predstavení.

návrattitulkavytlač článokreakcia na článok