Gender / Publicistika

Pani Kristen Wollam spolupracuje s organizáciou International Messangers (Medzinárodní poslovia), ktorá má sídlo v USA. Kristen, ako ju rómske ženy familiárne volajú, je v Európe od roku 1991 a na Slovensku pôsobí od roku 2005. Do našej krajiny prišla z Viedne, kde pracovala ako učiteľka. Pôsobiť začala v Banskej Štiavnici, zaoberala sa tam rómskymi deťmi a mládežou. Od roku 2009 žije v Košiciach a tu chce naplniť svoju smelú víziu. Je ňou biznis s rómskymi ženami. Aby tento plán uskutočnila, musela vlani istý čas stráviť v USA, kde zháňala financie na jeho zrealizovanie. Projekt s názvom Roma-rebrík je zastrešený neziskovou organizáciou Nádej pre Rómov, momentálne je v štádiu vybavovania úradných záležitostí okolo podnikania. Medzitým výrobky, ktoré vyrábajú rómske ženy, predáva prostredníctvom priateľov a kostolov.

Vaša škola oslávila tento rok piate výročie svojho vzniku. Čo všetko sa vám za to obdobie podarilo alebo nepodarilo splniť?

Obdobie od vzniku školy nebolo ľahké. Vznik školy, získanie priestorov, kvalifikovaných pedagógov či žiakov nieslo so sebou aj riziká aj trošku zvýšené napätie. Musím konštatovať, že nie sme na tom o nič lepšie, čo sa týka financií, ale máme tu zas veľký potenciál ľudí – potenciál žiakov, študentov a pedagógov, ktorí žijú svojou prácou a ktorí sú pre tuto prácu nadchnutí.

Ak sa chceme niečo dozvedieť z histórie, čerpáme z múdrych kníh. Ak chceme vedieť, ako sa žilo v nedávnej minulosti, zvyčajne sa pýtame starších ľudí. Alžbeta Hanková má 79 rokov. Je to jednoduchá žena a pochádza z malej obce pri Košiciach. Jej životný príbeh je zaujímavý aj preto, že v povojnovom období sa vydala za Róma. Dozvedeli sme sa aj to, že aj napriek ťažkým časom si ľudia navzájom dokázali pomáhať bez ohľadu na to, akej národnosti boli.

Narodili ste sa v roku 1930. Detstvo ste prežili vo vojnovom období. Ako sa v tom období žilo a pamätáte sa aj na Rómov?

Pochádzam zo šiestich detí a, samozrejme, pamätám sa aj na Rómov. Bývali na konci našej záhrady. Obývali jeden veľký kopec a s ich deťmi sme sa hrávali a dokonca sme chodili aj do záhrad susedov na hrušky a jablká. Či kradnúť? Možno aj. Rómovia v tom období žili v obci spolu s Nerómami a nikomu neprekážali.

Pochádzam z Kežmarku zo širokej hudobníckej rodiny. Dnes môžem povedať, že moje detstvo bolo iné ako väčšiny Rómov. Zaiste preto, lebo som mala skvelých rodičov a starých rodičov z jednej i z druhej strany. Mám osem súrodencov, preto moja mama musela veľa času venovať deťom a celej rodine, a potom, keď sme už vyrástli, robila ako robotníčka. Otec dopoludnia manuálne pracoval v Tatraľane a poobede chodil hrať do folklórneho súboru Magura. Moji rodičia mali životný program. Chceli, aby ich deti boli vzdelané a aby sa mohli v živote uplatniť lepšie ako oni sami. Klempárovci, známi ako dobrí a žiadaní hudobníci, veľmi často hrávali vo vysokej spoločnosti a tam videli, ako môže život príjemne bežať, ak ste vzdelaní, vážení a materiálne zabezpečení. Takto odpozorované veci sa dostávali do našej rodiny. Moja najstaršia sestra išla po základnej škole študovať na strednú školu. Bolo to na začiatku šesťdesiatych rokov, na pomery rómske, ale aj slovenské skutočne nezvyčajné.

Európska spoločnosť hľadá neustále nové pomenovanie svojho vzťahu k Rómom. V čase silnejúceho extrémizmu silnejú aj aktivitické snahy na opačnej strane. Aktivizmus ako taký je však škodlivý, tvrdí v rozhovore pre Rómsku tlačovú agentúru (RPA) riaditeľka Rómskeho mediálneho centra (MECEM) Kristína Magdolenová. V minulosti opakovane kritizovala prístup EÚ k riešeniu rómskej problematiky, ktorý namiesto integrácie a rešpektovania Rómov ako občanov jednotlivých národných krajín posilňuje, hoci s dobrým úmyslom, segregačné tendencie. „Ako novinárka, ktorá je takmer denne v teréne to vidím. Klamali by sme si a klameme si, ak tvrdíme, že je to problém iba Slovenska. Je to problém celej Európy. Kľúčom k riešeniu je rešpektovanie Rómov ako rovnoprávnych občanov,“ zdôrazňuje Magdolenová. Rozhovor, ktorý prinášame, je otvorením diskusie na tému čo stratili a získali Rómovia počas uplynulých 20 rokov od Nežnej revolúcie a tiež príspevkom k 10. výročiu existenie Rómskeho mediálneho centra (MECEM)/Rómskej tlačovej agentúry (RPA).

David Berna je mladý španielsky antropológ. Žije v trojizbovom byte v centre Madridu. Jeho babička je španielska Rómka, preto sa začal počas štúdia antropológie na madridskej univerzite venovať aj rómskej téme. Výskum ho zaviedol do malého španielskeho mestečka, kde žil takmer rok v gete medzi tamojšími Rómami. Tu sa stretol aj s niekoľkými homosexuálmi, ktorí boli príslušníkmi skúmanej komunity. Reakcie okolia na ich sexuálnu orientáciu priviedla Davida k tomu, že sa začal téme homosexuality u Rómov venovať hlbšie. V súčasnosti pracuje ako terénny sociálny pracovník v jednej madridskej neziskovej organizácii, ktorá pomáha imigrantom. Rozhovor s ním priniesol český internetový portál www.romea.cz.

Aké bolo vaše detstvo a v akom prostredí ste vyrastali?

Práve v čase, keď som sa narodila ja – ako štvrté dieťa, moji rodičia postavili na Myjave malý domček. Po mne sa narodila ešte moja sestra, takže nás bolo 5 súrodencov. Bývali sme medzi majoritou, ale naši najbližší susedia boli tiež Rómovia. Okolie sa k nám správalo zhovievavo, aj keď sa našli aj takí susedia, ktorí od nás bočili. No bola to skôr výnimka. Ja som sa naučila čítať aj písať ešte skôr, ako som začala chodiť do školy. Učitelia ma mali radi, aj ja ich. Ale spolužiaci mi ubližovali. Keď som bola som malá, do školy som sa veľmi tešila. Neskôr som mala strach vkročiť do triedy. Moji spolužiaci ma chytili a kefkou mi drhli ruky až do krvi. Niekoľko rokov som nevstúpila zo strachu do triedy sama, ale so svojou susedkou, spolužiačkou, aj to až tesne pred vyučovaním.

Skúste nám predstaviť svoje detstvo. V akej rodine ste vyrastali?

Boli sme piati súrodenci, otec a matka boli zamestnaní. Vyrastali sme skromne. Mali sme prísnu výchovu, za čo som im vďačná. Otec robil zvárača v Pozemných stavbách. Mama upratovačku v školách.

Koľkí ste vyštudovali?

Ja som nedoštudovala, lebo som sa skoro vydala. Mala som sedemnásť. Potom som bola na materskej. Každé tri roky. Po štvrtej materskej som šla zase študovať a študujem až doteraz.